Veľká hostina, žiaľ, bez SEM-u

Veľká hostina, žiaľ, bez SEM-u

V Evanjeliu podľa Lukáša v 14. kapitole nájdeme jedno krásne podobenstvo o veľkej hostine: „...Jeden človek pripravil veľkú večeru a pozval mnohých.“ (v. 6)
Takúto veľkú duchovnú hostinu sme z poverenia Generálneho presbyterstva ECAV na Slovensku v ústrednom organizačnom výbore pripravovali aj my na IV. evanjelických cirkevných dňoch v Spišskej Novej Vsi. Zmyslom evanjelických cirkevných dní nie je nič iné iba hostenie – teda vďačné prijímanie darov Božích, ich radostné zdieľanie a obetavé delenie sa o ne.

Historický aspekt 400. výročia Spišskopodhradskej synody mal tvoriť len rámec stretnutia, ale tematicky sme mali toto misijné podujatie využiť na pohľad do budúcnosti, a to skrze našu mládež. Aspoň takto to generálne presbyterstvo v zadaní slávnosti určilo. Preto do prípravného výboru nominovalo aj predsedu SEM.

A začala sa viac ako jeden a polročná práca na príprave „hostiny“ – len v ústrednom organizačnom výbore za spoluúčasti predsedu SEM-u sme sa v Spišskej Novej Vsi stretli šesť krát, mnohé porady vnútorného tímu zamestnancov GBÚ sa konali v Bratislave, spoločné porady boli na Mestskom úrade v Spišskej Novej Vsi, rokovali sme s pracovníkmi rôznych inštitúcii a organizácií Košického samosprávneho kraja a mesta Spišská Nová Ves... A cítili sme nadšenie a podporu z každej strany. Preto ako blesk z jasného neba zapôsobil na mňa telefonát predsedu SEM-u dva dni pred konaním, keď už všetko bolo na „hostinu“ nachystané, že SEM na IV. ECD nepríde.

„V hodine večere poslal sluhu, aby povedal pozvaným: Poďte, lebo už je [všetko] hotové! Ale všetci sa začali jednomyseľne vyhovárať...“ (v. 17, 18)

Pán Boh tak, ako už mnohokrát v mojom živote, zázračne zasiahol. Stretol som brata farára Ivana Bojnu z Jelšavy, ktorého som mal to šťastie spoznať z práce v koordinačnom výbore rómskej misie ako obetavého hlásateľa slova Božieho v prostredí Rómov, a keď ten zaregistroval v mojich očiach sklamanie a smútok, spýtal sa na dôvod. V krátkom rozhovore som sa mu posťažoval a on mi nezištne ponúkol „tú svoju“ rómsku mládež, aby vyplnili priestor v už vytlačenom programe rezervovaný pre SEM. S vďačnosťou som ponuku prijal, a aj sa v duchu zahanbil, že sme na túto mládež akosi pozabudli.

„Keď sa sluha vrátil, oznámil to pánovi. Vtedy sa rozhneval pán domu a povedal sluhovi: Vyjdi rýchlo na cesty a ulice mesta a priveď sem chudobných, mrzákov, slepých a chromých.“ (v. 21)

Sčasti improvizované vystúpenie štyroch rómskych chalanov od brata farára Bojnu s gitarami, husľami a klávesmi bolo dojímavé. Ich vyznanie hriechov vyspievané v piesňach bolo úprimné, ich prosba o odpustenie a rozhrešenie bez falše. Už dávno som v cirkvi nezažil takýto úprimný, „detský“ prejav viery v Božie milosrdenstvo. A keď sa nad mestom rozprestrela nočná tíš a do tmy noci zaznela posledná pieseň v podaní mladého rómskeho huslistu K Tebe, ó, Bože môj, bližšie v Tvoj stan! (ES 519), nielen mne, ale mnohým ďalším, čo do polnoci zotrvali na námestí, prebehli po chrbte zimomriavky a vytryskli z očí slzy.

A Písmo sväté hovorí:

„Lebo hovorím vám, že ani jeden z mužov, ktorí boli pozvaní, neokúsi moju večeru.“ (v. 21)

Dušan Vagaský,
predseda ústredného organizačného výboru IV. ECD

Foto: Edita Škodová

Galéria k článku